Dnes je fotografia tak rozšírená, že si bez nej nevieme predstaviť ani jediný deň. Reklama, dizajn, video, grafika, selfie, obrázky raňajok, shareovanie na sociálnych sieťach... Jej minulosť sa v dnešnej dobe stáva zaujímavou a pútavou - takmer mýtickou. Jej svet je plný osamelých hrdinov, šikovných podvodníkov a, samozrejme, mágie. Keďže slovo fotografia znamená kreslenie alebo písanie svetlom (phōs – svetlo a grafé – kresba), to fantastické nám napovedá už samotný názov.  

Veľký tresk vo fotografii

Príbeh fotografie sa začína vo Francúzsku. Som si istá, že Angličania by ma za to ostro pokarhali, čiastočne aj oprávnene, pretože objav fotografie nie je fenoménom, ktorý patrí iba do jednej časti Európy, ale Francúzom dávam miernu výhodu.

Predstavme si na chvíľu atmosféru v tejto krajine: vláda Ľudovíta Filipa (1830-1848), kráľa, ktorý sa stal tzv. „Občan-kráľ“. Pre toto obdobie bola charakteristická prosperita buržoázie a v dôsledku toho rozmach portrétneho umenia v maľbe. Stúpla kúpyschopnosť obyvateľstva a stalo sa štandardom byť zvečnený na plátne a zdokumentovať tak okamih vlastného bohatstva, mladosti, luxusu alebo možno novonarodeného dieťaťa. Dôkazy o existencii, alebo spomienky. Môžeme si všimnúť večnú snahu človeka „zachytiť a zaznamenať okamih“, ktorá bude hlavným imperatívom fotografického média.

 Joseph Nicéphore Niépce

* 7. marec 1765, Chalon-sur-Saône, Francúzsko
 † 5. júl 1833, Saint-Loup-de-Varennes, Francúzsko

V tejto klíme experimentovali v oblasti chémie a fyziky rôzni jednotlivci a každý z nich prispel svojím objavom k tomu, čo bude Joseph Nicephore Niepce skutočne schopný dokončiť. Pred vznikom fotografie existovalo naprieč stáročiami mnoho individuálnych pokusov a objavov ako zdokumentovať prchavý moment. Je zrejmé, že túžba „zachytiť obraz“ bola kolektívnou posadnutosťou.

 J. N. Niépce vyrastal v bohatej rodine, ktorá mu umožnila spolu s jeho bratom vášnivo experimentovať v rôznych vedných odboroch, ale v jednom sa stal priekopníkom - oblasť heliografie (predchodca dnešnej fotografie). Stačí spomenúť hlavné „ingrediencie“ tohto epochálneho objavu a celé to naberá alchymistický nádych: bitúmen, levanduľový olej, striebro, bróm, cín, slnečné svetlo... Tomu všetkému bolo potrebné nájsť adekvátnu mierku a stanoviť správne pomery. Každá zložka mala presne riadenú funkciu. Obraz sa objavil a zostal na platni. Niépce použil Cameru obscuru - najjednoduchšiu formu fotoaparátu, jednoduchú drevenú škatuľu s jediným svetelným otvorom. Neskôr aj vlastnoručne navrhnutú optiku. Lepší obraz však dosiahol použitím optiky Josepha Petzwala, priekopníka v oblasti fotografickej optiky. Revolučný krok urobil, až keď sa rozhodol vložiť fotocitlivý materiál do samotného fotoaparátu.

Výsledkom, ktorý získal v roku 1826, je prvá zaznamenaná a zachovaná fotografia, heliografia, ako ju potom nazval, alebo - obrázok nakreslený slnkom.

Po tejto prvej zachovanej fotografii nasledujú ďalšie, viac či menej úspešné, určite neoceniteľné zábery, pokiaľ ide o minulosť fotografického média.

Po smrti svojho brata sa zdalo, že Niépce stratil potrebnú vôľu pre ďalší výskum. V roku 1829 sa spojil s Louisom Daguerrom, aby pracovali na spoločných experimentoch v tejto oblasti. Onedlho na to, v roku 1833 zomrel.  Daguerre vo svojej vlastnej práci naďalej používal spoločné vynálezy. Podarilo sa mu patentovať nový vynález, ktorý nazval Daguerreotype, a v roku 1839 požiadal Francúzsko o jeho kúpu. Daguerrotypia bola vytvorená najmä vďaka Niépceovej výskumnej práci, ale Niépceovo meno v patente nebolo uvedené, jeho syn nedostal žiadnu peňažnú náhradu a Louisovi Daguerrovi sa podarilo očariť Francúzsko gestom poskytnutia daguerrotypie ľuďom a získať peňažnú odmenu od štátu a značný dôchodok.

Daguerrotypia pozostáva z obrazu na leštenej striebornej doske, ktorý vyzerá ako zrkadlo. Človek by si mohol predstaviť Daguerra ako kúzelníka, ktorý predstavuje portréty vyrobené za tridsať minút pred fascinovaným ľudom na námestí vo Francúzsku. Portréty, ktoré sú úplne realistické a pôsobia ako zmrazené okamihy v čase, uväznené v zrkadle. Nie je potrebné hovoriť, že daguerrotypia sa šírila veľmi rýchlo a jej popularita stále rástla. Časom sa zrkadlá začali uchovávať v ozdobených rámoch, v krabiciach vyrobených tak, aby vyzerali ako mauzóleá pre fotografie, uchovávané ako relikvie.

Približne v tom čase, keď sa zrodila daguerrotypia, ďalší Francúz, Hippolyte Bayard pracoval na vlastnom fotografickom vynáleze. Na papieri vyvíjal negatívy, na rozdiel od pozitívov Daguerra na skle. Napriek tomu, že Bayardov objav je úplne nezávislý na Daugerrovi a je celkom autentický, kombinácia okolností (a Daugerrova vynaliezavosť) rozhodli, že Daugerr bol prvý, komu bol priznaný fotografický objav. Bayard zostal neuznaný a frustrovaný. Na protest H. Bayard urobil prvý autoportrét (dnes by sme povedali selfie), ktorý bol kedy urobený - Ja ako utopenec - s venovaním vedeckej spoločnosti v Paríži:

„Mŕtvola, ktorú tu vidíte, je H. Bayard, vynálezca procesu, ktorého výsledok vám bol takto ukázaný. Pokiaľ viem, tento experiment mu trval tri roky života. Vláda, ktorá bola voči pánovi Daguerrovi taká štedrá, vyhlásila, že pre pána Bayarda nemôže nič urobiť, a tak sa nešťastník utopil. Jeho telo bolo niekoľko dní v márnici, nikto ho nepoznal ani nepochoval. Dámy a páni, buďte pripravení uraziť svoj čuch, pretože, ako vidíte, gentlemanove ruky sa už začali rozpadávať.“ 

(list Bayarda Francúzskej vedeckej spoločnosti)

Je zaujímavé, že Bayard zo seba manipuláciou s papierom naozaj urobil mŕtveho, ktorého ruky pôsobia dojmom, že sa rozpadávajú. Skutočne zaujímavý prvý autoportrét, aký bol kedy v tomto médiu vytvorený.

Nabudúce si povieme, čo sa medzitým udialo u najväčšieho rivala Francúzska, vo Veľkej Británii.

Časť 2.