Sir William Henry Fox Talbot – vzdelaný a všestranný šľachtic, člen Kráľovskej vedeckej spoločnosti. Medzi jeho mnohé záujmy patrí zachytenie obrazu. Keďže ho však zaujíma biológia, ako aj ďalšie vedecké disciplíny, svoj experiment zanedbáva a venuje sa iným odborom. Márne, takmer súťažné, keď počul o Daguerrovom vynáleze, naďalej intenzívne pracuje na tom, čo by neskôr nazval kalotypia alebo talbotypia. Dokazuje, že päť rokov pred Daguerrom mal v tomto procese výsledky, čím sa stal jedným z priekopníkov fotografie. Angličania stále tvrdia, že talbotypia je staršia ako daguerrotypia – odveká rivalita zostáva nadalej nevyriešená a diskutabilná. Talbotypia ako vynález je  prelomová, pretože je to negatív, čo znamená, že je možné vytvoriť nespočetné množstvo kópií tej istej fotografie, zatiaľ,  čo daguerrotypia, ako jedinečný a pozitívny, nie.  V porovnaní s daguerrotypiou je talbotypia menej ostrá a vyzerá menej „živo“.

V roku 1850 Frederic Scott Archer svojim objavom postupne úplne nahradil daguerrotypiu – mokrým kolódiovým procesom. Pretože však pán Archer svoj vynález nedal patentovať a tento proces sa rýchlo vyvíja a získava na obľube aj pri iných technikách, Fox Talbot žaloval jednotlivcov, ktorí ho používali, pričom tvrdil, že mokrý kolódium je iba variáciou talbotypie. Čoskoro sa ukázalo, že tieto dva boli samostatné a nezávislé procesy, ktoré sa stali základom pre všetky ďalšie fotografické procesy, ktoré nastanú. Kolódium je zmes, ktorej hlavnou zložkou je rastlinná celulóza. Nanáša sa na sklenenú dosku a v kombinácii s jodidom a bromidom vytvára emulziu citlivú na svetlo. Kým nezaschne (asi desať minút) – opäť alchymistický moment, v ktorom látka – celulóza, kombinovaním a transformovaním získava nové vlastnosti. 

Tento postup bol velmi efektný, zároveň smrteľný. Jedna chyba pri senzibilizácii alebo aplikácii emulzie mohla byť fatalná pre ľudské pľúca. Keďže bol tento postup komplikovaný, samotný proces si vyžiadal prenosné mini laboratóriá, ktoré mali celkom zaujímavý a neobvyklý vzhľad a ktoré putovali spoločne s fotografom.

André Adolphe Eugène Disdéri – pionier komerčnej fotografie

Fotografia v druhej polovici devätnásteho storočia mala už dostatočne vyvinutú technickú stránku. Okolo roku 1854 vyrobil André Adolphe Eugène Disdéri takzvanú „carte de visite“, skrátene CDV. Konštrukcia kamery so štyrmi šošovkami, ktorá sníma 4 až 8 záberov – národ sa išiel z toho zlázniť. Išlo o kartičky rôznych veľkostí s prilepenou fotografiou ktoré slúžili ako najskoršia forma vizitky. Tiež prvá forma masovej výroby v histórii fotografie. Bol na nich obraz toho, kto si ich objednáva, portrét v priestore zariadenom tak, aby bolo možné vidieť sociálny status naznačený nejakými detailmi, ako je písacie pero, kus oblečenia alebo luxusny nábytok (taký, tlačený instagram :))

Tento typ „reklamy“ sa rýchlo rozšíril a Disdéri čoskoro zbohatol. Celebrity mali svoje vlastné CDV, niektoré ešte kreatívnejšie ako ostatné, napríklad Alexander Dima so svojou milenkou, grófka Castillone s maskami, Lewis Caroll s portrétmi detí atď. Po určitom čase sa na nich začnú objavovať ďalšie motívy, ako sú kolážované kostýmy, mŕtvoly a pornografia. V skutočnosti všetko, čo ľudské oko chcelo vidieť, rôzne motívy, často bizarné. Avšak, tento druh fotografie sa väčšinou udržal zavedeného systému – portrétu.  Väčšina príkladov tu predstavuje odchýlky.

Nadar

Našťastie, vždy existovali jednotlivci ako Felix Nadar, ktorí fotografické techniky od začiatku považovali za potenciálne kreatívne nástroje. So svojimi novátorskými myšlienkami bol Nadar jedným z prvých, ktorí vyšli z klišé CDV bez kreativity. Bol tiež inovátorom a vedcom, trochu neobvyklých sklonov. Vyrobil veľký balón na lietanie, inšpirovaný knihou Julese Verna a ľudia si ho pamatajú ako veľkého excentrika. Nadar bol osamelý jazdec, priekopník v ambícii fotografovať esteticky rafinované, psychologické portréty – Baudelaire, Courbet, Liszt, Dima
a mnoho ďalších.

V druhej polovici 19. storočia nebola fotografia tým, čo poznáme dnes. Samotný technický aspekt, neustále zdokonaľovaný, bol stále komplexný, drahý a vyžadoval si určité zručnosti, ktoré praktizovali výlučne tí solventní. 

To, čo nebolo vtedy diskutabilné, bola súčasná dilema amatérstva a profesionálov. 

Dnes, keď má každý dom to alebo ono zariadenie, je ťažké zbaviť sa predsudkov o umeniu ktorým čelí kopa technicky vynikajúcich, výkonných strojov so senzorom. Ľudia v devätnástom storočí nemali tento problém a veci boli jednoduché: ten, kto má potrebnú chémiu a optiku – je to tvorca, autor, fotograf a v modernom zmysle slova profesionál. Pritom však nebola vyriešená druhá otázka: môže byť tento mimoriadny jav, ktorý stojí na polceste medzi vedeckým a fantastickým, vôbec umením?

Novinkou, ktorú toto médium prinieslo do spoločnosti, je možnosť presného zaznamenania veľkého množstva informácií, čo maľba ani nepredstiera a ani nemôže. Informácie extrahované z prostredia výberom pozorovateľov, o ktorých súčasná teoretička fotografie Susan Sontag podrobne píše vo svojich esejach. V devätnástom storočí sa výtvarné umenie, konkrétne maľba, na okamih cítilo ohrozené neobvyklými možnosťami fotografie, ale čoskoro zvedaví maliari ako Delacroix, Courbet, Degas, Gauguin, Mane začali skúmať toto pole sami.

Piktorializmus

Stáva sa, že fotografia začína byť ohrozovaná maľbou. Isté bolo, že to ovplyvnilo zmeny v spoločnosti, najmä keď sa po roku 1850 objavili foto-mechanické procesy, ktoré síce umožnili rozmnožovanie fotografií pomocou tlačových postupov, neskôr aj vstupom fotografie do tlače. Otázka je, či fotografia môže obstáť ako nezávislá umelecká forma, pomimo svojej spoločensky-užitočnej funkcie?

Piktorializmus je fenomén, ktorý sa rozprestiera po celé storočie. Od intronizácie fotografie až po začiatok dvadsiateho storočia. Ako taký, prešiel rôznymi fázami. Základ tohto slova je obraz  (picto) – zjednodušene povedané – maľba. Je to predstieranie, ako napodobniť maľbu fotografiou. Umelci devätnásteho storočia, z ktorých väčšina mala maliarsku minulosť, videli v tomto médiu schopnosť rýchlejšie a podrobnejšie namaľovať svetlom to, čo bolo pred stáročiami namaľované štetcom. Celkom prirodzená a logická tendencia pri prvom stretnutí s inováciou, ako je fotografia. Pretože to bola síce technicky zložitá, ale zvládnuteľná zručnosť – dalo sa ňou manipulovať a zasahovať ručne: kombináciou negatívov, gravírovania, nanášania farieb, textúr atď. Ambícia je aby technika zostala hmatateľná a manuálná ako maliarsky ťah, rovnako ako motív – je spravidla maliarský. Duch maľby bude ešte dlho prenasledovať kreatívne neistú fotografiu.

V čase, keď boli v Británii populárne mytologické témy v maľbe, keď prerafaeliti v roku 1849 uskutočnili svoju prvú výstavu a prejavuju slobodnejšie a mystickejšie zobrazenia náboženských motívov, interpretácie z literatúry a scén z každodenného života, vytvoril Oscar Gustav Raylander foto-koláž “Two Ways of Life“ (1857). Naráža na klasický pohľad na témy cnosti a zhýralosti, kompozične velmi podobný Rafaelovej „Aténskej škole“. Samotná fotografická koláž neodolateľne pripomína tento obraz, motívom, kompozíciou, miernym šerosvitom, ale nemôžem sa zbaviť dojmu, že toto dielo má v sebe niečo trochu obludného práve kvôli tejto priamej narážke maľby na fotografiu a fotografie na maľbu.

Henry Peach Robinson „Fading Away“ (1858)

Robinson bez problémov skombinoval päť samostatných negatívov a vytvoril tak intímny príbeh rodinnej tragédie. Scéna sa zameriava na mladú ženu ležiacu na lôžku, ktorá umiera na tuberkulózu – alebo možno na zlomené srdce, ako naznačuje shakespearovský názov predbežnej štúdie – “She Never Told Her Love”. Obraz bol povestný „umelosťou“ svojej techniky i témou, ktorá bola považovaná za príliš morbídnu a bolestne intímnu na to, aby bola fotograficky reprezentovateľná. Robinsonovo bezproblémové spojenie reality a vynaliezavosti však oslovilo princa Alberta, manžela kráľovnej Viktórie, ktorý si kúpil výtlačok Fading Away a vydal trvalý príkaz na každú veľkú kompozitnú fotografiu, ktorú Robinson urobí.

Henry Peach Robinson „She Never Told Her Love“ (1857)

1888

Píše sa rok 1888 ktorý navždy zmenil tvár fotografie. George Eastman vyrobil prvý amatérsky „mini“ fotoaparát – slávny KODAK. Slogan, pod ktorým sa predával, bol „Stlač gombík, my sa postaráme o všetko ostatné“.